Autor: Mons. Stanislav Stolárik | rožňavský diecézny biskup
Zdroj: © Duchovný Pastier, č. 9/2021, s. 407-414 | vydáva Spolok sv. Vojtecha | Trnava 2021
Datum napsání:
25.11.2021
Čo nás môže naučiť umieranie a smrť sv. Jozefa
Je november, chodíme po cintorínoch. Niektorí sa ideme pomodliť k hrobom svojich drahých, niektorí zapália sviečku a postoja pri hrobe vo chvíľke ticha. Aspoň tak si chcú spomenúť na tých, ktorí im boli vzácni, blízki, možno niekedy aj neznámi. Niektorí však na cintorín už ani nechodia, nepovažujú to za integrálnu súčasť života, nahovárajúc sebe i svojmu okoliu - a vtláčajú to aj do svojich rodín - „smrť už netreba miešať so životom“. Tak ako sa kedysi vyslovil staroveký filozof, že o téme smrti je zbytočné uvažovať, pretože „pokiaľ žijeme, nie je tu smrť, a keď je tu smrť, už tu nie sme my“. Viacerí sa od obsahu týchto myšlienok či slov odrážajú a už aj hovoria, že tému smrti netreba otvárať pred deťmi. Dokonca ani nie je treba brať ich na cintorín, možno ani na pohreb blízkych. Tak už nie sme celkom ani svedkami samotnej smrti, ktorá kedysi bola celkom bežnou súčasťou ľudského života, keďže sa umieralo v kruhu svojich drahých. Dnes je to už veľmi zriedkavé. Najviac ľudí umiera v nemocniciach, v starobincoch, často opustení od všetkých blízkych.
Keď vyslovujeme tieto myšlienky, nedá sa celkom hovoriť, že by sa téma smrti úplne vytratila z ľudského vedomia, nakoľko televízne obrazovky, ale aj rozhlasové či novinové správy neustále hovoria o rôznych tragédiách, či už prírodných alebo osobných, často o zločinoch, pri ktorých umierajú nevinní ľudia. Môžeme teda vnímať správy o smrti, o náhlej smrti. Ale veľakrát stačí len stlačiť gombík ovládača, či prejsť na inú stránku na internete, odložiť noviny... Zdroj informácií je „vypnutý“ a táto téma už ďalej nerezonuje v ľudskom srdci. Zvlášť, keď sa niektoré informácie či správy podávajú so značným politickým alebo komerčným podtónom. Síce nie každý to dokáže jednoznačne a vždy rozlíšiť, ale aj smrť sa zvykne zneužiť. Dokonca aj smrť blízkeho človeka. Ale keď absentuje pohľad na smrť ako na integrálnu súčasť života, ešte menej sa hovorí alebo už takmer nikdy sa nehovorí o príprave na smrť.
Hovorí sa o dôstojnom prežívaní jesene života. Ale aj v tomto odporúčaní sa málo hovorí o tom, aby sa človek prežívajúci záver svojho života zodpovedne pripravil aj na smrť, na zakončenie svojej pozemskej púte, zvlášť s výhľadom na večnosť. Ak sa aj spomenie téma večnosti, veľakrát sa do ľudského myslenia už vtisla predstava, že každý umierajúci automaticky vstupuje do neba. Ak by sme chceli použiť prirovnanie, tak by som povedal, že to napokon vyznieva takto: „každý, kto sa vie korčuľovať, ide automaticky do siene slávy NHL“. A pritom vieme veľmi dobre, že do „siene slávy“ sa dostávajú len tí najlepší. Hovoriť teda o smrti, o príprave na smrť, otvárať tému vedomia smrti, napokon vplýva aj na kvalitu pozemského života. Smrť nie je strašiak, je to realita. Môžeme si pripomenúť často opakované slová sv. Jána Pavla II.: „Čas uteká, večnosť čaká.“
Ale kto sa zodpovedne otvára týmto slovám a myšlienkam, vezme vážne aj samotnú prípravu na smrť, ako veľmi dôležitú súčasť osobného života. Veď predsa sa ide pred večného sudcu, a bude treba skladať účty. Ale ide sa aj pred milosrdného sudcu, pred ktorého môžeme predstúpiť nie s prázdnymi rukami, ale so skutkami milosrdenstva a s kajúcou prosbou o odpustenie všetkého, čo sme v živote spáchali alebo zanedbali ako konanie dobra. Preto sledovať život každého svätca, ale aj zodpovedne žijúceho človeka, rešpektujúceho prirodzené hodnoty, znamená vnímať i záver jeho života a viaceré kroky, ktoré koncu života toho-ktorého svätca predchádzali. Je dobre známe tvrdenie: „Aký život, taká smrť; aká smrť, taká večnosť.“ A často sme pri modlitbe breviára na sviatky, spomienky niektorých svätých povzbudzovaní odporučením: „Všímajte si, aký bol záver ich života...“ (porov. Hebr. 13, 7).
Inak to nemôže byť ani pri pohľade na život sv. Jozefa, aj keď znova len zopakujeme, že ako o jeho živote, tak aj o jeho smrti nevieme veľa, ale určitý obraz aj o jeho živote a smrti môžeme vydedukovať jednak zo spisov Nového zákona a tiež povyťahovať z tradície vtedajšieho obdobia a takto sa aspoň trochu zamyslieť nad tým, ako si vytvárať obraz posledných chvíľ sv. Jozefa pri odchode z tohto sveta. Aj o Jozefovi - v závere jeho života - by sme mohli predniesť slová: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli spásu“ (Lk 2, 29-30). Sv. Jozef, ako sme povedali, zaberá v evanjeliách veľmi málo miesta, je veľmi stručne spomenutý. Ktosi to prirovnal k cigaretovému papieriku, z ktorého je ušúľaná jedna cigareta; že zmienky o Jozefovi by sa zmestili na tento papierik. O jeho narodení, o jeho živote veľa toho nevieme, ale ak chceme o ňom hovoriť, môžeme aj musíme hovoriť len a jedine v súvislosti s Ježišom, pretože práve kvôli Ježišovi bol povolaný k životu, bolo mu dané poslanie a kvôli nemu vystúpil na scénu tohto sveta. A do konca sveta bude upriamovaná pozornosť na tohto vznešeného pestúna Pána Ježiša a ženícha Panny Márie. Ak chceme hovoriť o smrti svätého Jozefa - ako bolo spomenuté - musíme trocha vyjsť aj mimo opisov evanjelií a trochu sa oprieť o - buď nejaké záznamy, ale hlavne o tradíciu, ktorú prežíval židovský národ vo vtedajšej dobe aj v súvislosti s umieraním človeka a s jeho pohrebom.
Nevieme nič o okolnostiach smrti sv. Jozefa, ale autori, ktorí sa zapodievajú touto témou, zhodujú sa v tom, že Jozef zomrel ešte skôr, ako Ježiš začal svoje verejné účinkovanie. Keď starec Simeon prorokoval pri obetovaní Ježiša v chráme (porov. Lk 2, 33-35), jeho Matke Márii povedal, že jej srdce prenikne meč bolesti. Nespomenul aj prítomného Jozefa, nespomenul túto bolesť, ktorá by sa dotkla aj jeho srdca a prenikla ho v plnosti. Ale podľa poznania, že dvaja v manželstve sa stávajú jedným telom, vieme, že Simeonovo proroctvo sa iste vzťahovalo aj na Jozefa. Aj keď sa Jozef nedožil Ježišovho utrpenia, mučenia a hroznej smrti na kríži, predsa len môžeme vysloviť tvrdenie, že pri dennej starostlivosti o Ježiša a Máriu a najmä vo chvíľach, ktoré mali nasledovať po štyroch známych snoch, Jozef musel precítiť vo svojom srdci značnú bolesť z obáv o Máriu a Ježiša.
Jemu, ako starostlivému otcovi - ktorým pre Ježiša podľa židovského zákona bol - a ochrancovi svojej rodiny nebolo jedno, ako v týchto chvíľach ochráni svoju manželku a zverené dieťa. Teda mohli by sme zostať pri tvrdení, že aj Jozefovo srdce bolo preniknuté mečom bolesti, obáv, možno aj strachu. Ale z týchto obáv a strachu sa ešte väčšmi zrodila otvorenosť a pohotovosť na plnenie Božieho plánu. Že Jozef zomrel ešte skôr ako Ježiš začal verejne účinkovať ďalej môžeme usudzovať aj podľa udalosti v Káne Galilejskej, keď je prítomná na svadbe Panna Mária, ale Jozef sa už nespomína. Ale Jozefov „tieň“ na Ježišovi sa nesie neustále možno aj na základe častého oslovovania a označovania Ježiša ako syna tesára.
Je dosť možné, že Jozef zomrel krátko pred Ježišovým verejným vystúpením, pred začiatkom jeho verejnej činnosti. Teda dá sa predpokladať, že Jozefova prítomnosť v čase, keď Ježiš učil už absentovala a v rámci Božieho plánu azda môžeme vysloviť mienku, že Boh to zariadil tak, že keď Ježiš začal hovoriť o nebeskom Otcovi, aby medzi učeníkmi a všetkými poslucháčmi nedochádzalo k mylnej predstave či pochybnosti o kom to vlastne Ježiš hovorí?! Hovorí o Jozefovi, ktorého všetci považovali za Ježišovho otca? Ťažko by pochopili, že Ježiš hovorí o nebeskom Otcovi.
Zamýšľame sa tiež, asi koľko rokov mohol mať sv. Jozef, keď odchádzal z tohto sveta do večnosti? Niektoré apokryfne pramene uvádzajú, že mohol mať cez 100 rokov, dokonca sa niekde uvádza ako presné číslo - 111 rokov. Ale biblické vyjadrenie, ktoré používa takéto vysoké čísla, veľakrát chce skrze ne vyjadriť, že šlo o požehnaného človeka, o človeka, ktorý plnil Boží plán. Teda ak by sme sa niekde stretli, s takto vysokým číslom, ktoré by označovalo Jozefov vek pri jeho smrti, majme na pamäti, že ide o zvýraznenie jeho požehnaného života. Ak chceme-hovoriť o reálnom čísle, môžeme predpokladať vek Jozefovho života na tejto zemi medzi 50 - 55 rokov života, nanajvýš možno 60 rokov. Pokojne sa mohlo stať, že Jozef, keď sa raz vrátil zo svojej dielne, prejdúc prah dverí, náhle oslabol, opúšťali ho sily..., mohol sa aj sťažovať na bolesť, slabosťou mu mohla klesať hlava...
Mária s Ježišom boli isto znepokojení, keď ho videli takto - trpiaceho, uboleného, či oslabeného. Jozef vedel, že prišla jeho hodina, keď sa má rozlúčiť s týmto svetom. Jozef bol človek, ktorý celý život túžil plniť jedine Boží plán, Božiu vôľu. Preto tak ako po celý život, aj v tejto chvíli, keď cítil, že sa blíži hodina jeho odchodu z tohto sveta, neprotestoval. Považoval túto chvíľu za najvhodnejšiu, lebo Boh ju vybral. Boh stanovil, že v tomto čase je pre neho tá najvhodnejšia chvíľa na odchod z tohto sveta. Preto sa Jozef aj teraz odovzdáva celou svojou bytosťou do Božích rúk. Prijal svoju chorobu, slabosť, odchádzanie z tohto sveta. Tak ako aj predtým vždy a všade a za všetkých okolností prijímal všetko to, čo od neho očakával Boh. Pozeral sa priamo, obrazne povedané „do očí Božej vôle“ - poslovi smrti. Ako silne veriaci, sám sebe hovoril, že keď Boh je Pánom celého života, a keď on rozhoduje o chvíli počatia, tak rozhoduje aj o chvíli smrti.
Preto aj túto chvíľu prijímal v najvyššom stupni odovzdanosti plnenia vôle Božej. Bol si vedomý toho, že jeho misia sa na tejto zemi končí. Iste si robil spytovanie svedomia, či všetko, čo Boh od neho chcel aj dobre vyplnil? Či sa o vtelené Božie Slovo Ježiša a jeho Matku aj dostatočne staral, aby ich ochránil? Nemohol im zabezpečiť bohatstvo, ani nadbytok. Ale s Božou pomocou im dal všetko, čo bolo potrebné pre ich život a všetko im to dával s láskou. Videl, že jeho „učeň“, ak by sme takto mohli nazvať Ježiša, ho už ako tesárskeho majstra dávno prevýšil a už viac nepotreboval jeho vedenie a rady. Bol dostatočne zručný, aby mohol pracovať sám, aj bez Jozefa. Vnímal, že jeho blízkosť po Ježišovom boku sa stáva už nepotrebnou a možno by táto blízkosť už mohla byť skôr na obťaž.
Keď Jozef uvažoval týmto ľudským spôsobom, dívajúc sa na Ježiša a na mnohé tajomstvá, ktoré boli spojené s jeho životom, možno sa pýtame či sme prekvapení alebo aj vyslovíme tvrdenie, že Jozef nikdy nekládol Ježišovi otázku typu: „Kedy už konečne začneš tvoje verejné účinkovanie?“ Kedy začne jeho otvorená misia, pre ktorú prišiel na túto zem? Skôr by sme mohli povedať, že Jozef, ktorý bol veľakrát dotknutý tajomstvom Ježišovho života, bol iste veľmi prekvapený, ako je to možné, že Ježiš žije takýmto obyčajným, nenápadným životom. Či sa možno aj akoby úplne „stratil“, v jeho dielni? Možno sa až opovážlivo pýtame, dívajúc sa znova na Boží plán: To bol naozaj Boží plán?
Nezabudol Boh na Ježišovu misiu, na jeho poslanie? Bol si sv. Jozef vedomý toho, že takýto stav nebude trvať večne, že jednoducho musí prísť deň, keď sa Ježiš ukáže tomuto svetu ako ten, ktorý je poslaný od Boha? Mohli by sme povedať, že Jozef chvíľu svojho odchodu zo sveta považoval akoby za rozhodujúci moment jeho odídenia z Ježišovej blízkosti, aby Ježiš mohol vyrásť. Keď neskôr konštatoval sv. Ján Krstiteľ: „On musí rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30), akoby Jozef chcel povedať: „Ježišova misia začne po mojom odchode.“ Parafrázujúc Simeonove slová, možno sa aj modlil vlastnými slovami: „Teraz, ó Vládca, mne, svojmu sluhovi dovoľuješ odísť v tvojom pokoji.
Nespoznal som v plnosti zverené tajomstvo. Nič som nemal pre seba, nič som nechcel užívať len na vlastné obohatenie. Nespochybňoval som tvoju vôľu. Moje oči neuvideli v plnosti tvoju spásu, ktorú si prisľúbil svetu. Mesiáša som poznal len zo strany poníženia a námah. Až do tejto chvíle sa Ježiš nezapodieval ničím iným, ako len tým istým, čím aj ja - hoblováním dosiek. Nezačal ešte svoju misiu Vykupiteľa všetkých ľudí a svetla národov. Ale to nie je moja záležitosť. Videl som dosť, aby som mohol spievať, tak ako kedysi Mária svoj magnificat. Magnificat, ktorý som sa naučil od nej. Bol som rozsievačom, a v tejto chvíli mi stačí vedomie, že sa už blíži čas žatvy a bude lepšie, ak pri tejto žatve už nebudem. Vtedy ľudia ľahšie pochopia, že Ježiš nemá otca podľa poriadku tela.“
Všetky tieto myšlienky zostávali a zostanú tajomstvom Jozefovho srdca. Nikdy neboli vyjavené, môžeme ich len predpokladať. Bol zvyknutý mlčať. A ak niečo povedal, čo máme zachytené v jeho postojoch a činoch, bol to takmer vždy súhlas vyslovený Bohu. Vo chvíli, keď bol tvárou - tvár smrti, nepovažoval za nejako veľmi dôležité prerušiť mlčanie, ale v tichu a pokore prijíma aj toto rozhodnutie Pána života a smrti, lebo vie, že sa plní jeho vôňa. Možno si zapamätať slová sv. Františka Saleského, ktoré vložil do Jozefových úst: „O, moje dieťa“, povedal, obrátiac sa na Ježiša, „ako nebeský Otec položil tvoje telo do mojich rúk, keď si prišiel na svet, teraz, v dni môjho odchádzania z tohto sveta, ja skladám svojho ducha do tvojich rúk.“
Bez kriku, bez sťažovania sa, bez diktovania testamentu, Jozef čakal na smrť. Mal pri sebe „žriedlo všetkých milostí“, ako aj „prostrednicu milosti“, ktorí kľačali pri jeho smrteľnej posteli, pripravení preukázať mu akúkoľvek ostatnú službu. Otec Jozef A. Patrignami (1T733) vo svojom známom diele o Jozefovi opísal jeho smrť takto: „Jozef mal si pri svojej smrteľnej posteli Ježiša a Máriu, ktorí sa o teba starali, presne tak ako ty si sa staral o nich počas celého života. Dávali ti piť a robili všetko, čo vo svojej skromnosti mohli urobiť, aby zmiernili tvoje utrpenie. Ježiš ťa posilňoval slovami o večnom živote a Mária zmierňovala tvoju bolesť najjemnejšími gestami, aké len dokázala a bola schopná prejaviť. Koľkokrát Ježiš svojou rukou podoprel Jozefovu padajúcu hlavu. Koľkokrát Mária utierala pot z jeho blednúceho čela. Ach, akože si nemal umrieť v láske, vidiac, že v tvojej agónii ťa sám Boh drží za ruku a sama Matka Božia ti prináša potechu?“
Jozef „zaspával“ zahrnutý synovskou láskou Ježiša, ktorý ho zároveň aj ubezpečoval, že sa lúčia len na krátky čas, lebo sa už blíži chvíľa ich opätovného stretnutia. Jozefiste počúval s veľkým prekvapením, ale i dôverou, pretože Ježišovým slovám veril v plnej miere. Ježiš mu hovoril o nebeskej hostine, na ktorú bude pozvaný nebeským Otcom, ktorého Jozef zastupoval na zemi a ktorému nebeský Otec povie: „Poď. dobrý a verný sluha, vojdi do radosti svojho pána ... (porov. Mt 25, 21). Áno, Jozef je ten, ktorý celý život popieral Luciferovu vzburu, pretože jeho jedinou ambíciou bolo slúžiť naplno Bohu. Preto aj teraz usnul ako malé dieťa na ramenách, v objatí samého Boha. Jozefova smrť bola najdokonalejším vzorom smrti pokojnej, dôvernej, lebo sa uskutočnila v blízkosti Ježiša a Márie. Aj preto pápeži, najmä bl. Pius IX., Lev XIII.. Benedikt XV., ale aj novodobí pápeži potvrdzovali a svojou apoštolskou mocou, autoritou potvrdzujú, že kresťanská nábožnosť už oddávna uctievala sv. Jozefa a predstavovala ho ako mocného patróna zomierajúcich.
astieri Cirkvi veľmi odporúčajú umierajúcim, aby prosili sv. Jozefa o oslobodenie od strachu pred zavrhnutím a tiež o milosť návratu do lona Pána života, a to s pokojom, akým zomieral sv. Jozef. Ježiš a Mária zatvorili Jozefovi oči, umyli jeho telo a opatrili ho podľa vtedajších zvykov všetkým, čo patrilo k príprave na pohreb zomrelého človeka. Napokon ho ovinuli plátnom. Oni sami, odetí do smútočných šiat, s pokrytými hlavami, ako to stanovoval židovský zákon, vyšli z domu, aby sprevádzali milovaného Jozefa v pohrebnom sprievode, na čele ktorého mladí muži niesli na ramenách jeho telo, aby ho položili do hrobu k jeho poslednému odpočinku. Nebránime sa ani myšlienke, že Ježiš zaplakal nad smrťou svojho domnelého otca Jozefa. Tak ako neskôr zaplakal nad smrťou svojho priateľa Lazára (porov. Jn 11, 34-35), ako bol pohnutý pri iných príležitostiach: keď videl, ako matka - vdova vyprevádza svojho jediného - mŕtveho syna (porov. Lk 7,11-17).
Aj teraz, nad Jozefovom smrťou a hrobom iste Ježiš zaplakal a spolusmútiaci konštatovali to, čo neskôr aj smútiaci pri smrti Lazára: „Hľa, ako ho miloval“ (Ján 11, 36). Obyvatelia Nazareta teda vyprevadili Jozefa na miesto posledného odpočinku. Jeho príbuzní, priatelia, ale aj tí, pre ktorých slúžil ako tesár, v tejto chvíli určite spomínali na tohto cnostného muža ako spravodlivého, ktorého jedinou ambíciou naozaj bolo - vzdať Bohu chválu a inému človeku prejaviť úctu, ktorá mu prináleží. Samozrejme, že Jozefova pokora bola aj výčitkou svedomia pre špekulantov, pre pyšných. Lúčili sa s človekom mlčanlivým, ktorý nikdy iného človeka nepostavil do zlého svetla. Vyprevádzali človeka milého, pokojného, ktorý sa nenechal uniesť politickými vášňami. Bol Dávidovým potomkom, ktorý však už vo svojej dobe bol odkázaný na život v jednoduchosti a chudobe. Ale on nikdy nenariekal pre svoje životné postavenie, pre skromnosť, v ktorej žil aj so svojou rodinou. Keď sa Ježiš a Mária po pohrebe vrátili do svojho príbytku, tak ako to býva po vyprevadení drahej osoby na miesto posledného odpočinku, aj oni vo svojom skromnom príbytku pocítili istú prázdnotu. Jozef im chýbal... Osem dní, ako to bolo zvykom, boli dvere otvorené, aby príbuzní a priatelia mohli prichádzať a kondolovať. To už bolo v čase, keď sa Jozefova duša vrátila do Abrahámovho lona, lebo všetci spravodliví napokon spočinú v lone Abrahámom (porov. Lk 16, 22.25).
Zamýšľajúc sa nad smrťou sv. Jozefa si môžeme položiť aj ďalšiu otázku: Mohol svätý Jozef prežívať strach z blížiacej sa smrti? Spomenuli sme, že vždy bol otvorený na plnenie Božej vôle, ale predsa môžeme spomenúť jeho neistotu vo chvíli, keď sa dozvedel, že jeho snúbenica a vlastne podľa zákona Židov už manželka Mária je v požehnanom stave a on si bol vedomý, že dieťa nie je jeho. V Jozefovej duši sa rozhostila neistota, možno aj nepokoj. Preto na otázku, či Jozef prežíval strach z blížiacej sa smrti, môžeme vysloviť len predpokladanú odpoveď, ktorá vychádza aj zo spomenutej udalosti, keď sa dozvedel o Máriinom tehotenstve, ale ktorá môže byť blízka aj Ježišovej reakcii na blížiacu sa smrť. Ježiš sa v Getsemanskej záhrade vo svojom človečenstve tiež zachvel (porov. Mt 26, 36-44), hoci ktovie, či v jeho prípade sa nedá skôr predpokladať, že Ježišova obava vychádzala z hrôz mučenia a smrti na kríži, nie zo samotnej smrti.
To úžasne veľké napätie napokon privodilo potenie sa krvou. Okúsil totálnu opustenosť, čo sa prejavilo aj v jeho záverečnom výkriku: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46) Na Jozefa ako človeka mohli vo chvíľach blížiacej sa smrti stále viac dobiedzať démoni a v poslednej chvíli pozemského života ho pokúšať, aby aspoň v závere životnej cesty zišiel z Božej cesty. Pokúšali ho tak ako každého iného človeka v ostatných chvíľach života. Veď démoni sa neštítili pokúšať aj Pána Ježiša (porov. Lk 4, 1-13). Aký obrovský pokoj sa rozhostil v jeho duši, keď pri jeho smrteľnej posteli stáli jeho najviac milovaní a milujúci - Ježiš a Mária. Aj v tom je odkaz pre každého umierajúceho veriaceho, aby prejavenou túžbou po prijatí sviatosti umierajúcich vyjadril túžbu, aby pri jeho smrteľnej posteli stáli tiež Ježiš a Mária. Ale už aj sv. Jozef.
Veď je „postrachom zlých duchov“! Teda umierať možno i takto a jedným z úmyslov modlitieb každého veriaceho človeka by malo byť, aby raz mohol umierať v spoločnosti Ježiša, Márie a Jozefa. A tiež aj za asistencie svätého Michala, Gabriela - archanjelov, osobných patrónov i ďalších nebešťanov. Potom to nebude bolestný koniec, ale zrod večne radostného života. Umierať v náručí Ježiša, Márie a Jozefa, zaručuje spočinúť vo večnom objatí trojjediného Boha. To je ten nádherný odkaz, ktorý nám zanechalo Jozefovo umieranie a smrť a ktorý sa nesie ako nádherné posolstvo celým svetom a kiež by bolo správne vnímané až do konca časov. Človek si stále volí: medzi ničotou alebo Božou náručou. Javí sa, že existujú tieto dve ponuky. Neveriaci človek neprijíma Božiu náruč. Ale aj neveriacemu človekovi je možné položiť sokratovské otázky: Čo ak ničota neexistuje? Čo ak existuje večnosť? A teraz prichádzajú znova dve možnosti, ak existuje večnosť: večnosť s Bohom v ustavičnej radosti alebo večnosť bez Boha v ustavičnej bolesti. Sokrates by pokračoval ďalej: Ak by sa to aj tak nevyplnilo, ale takejto predstave večnosti by som podriadil pozemský štýl života, o nič by som neprišiel, lebo môj život by bol dostatočne naplnený a prežitý dôstojne.
Ak sa však potvrdí pravda o takejto predstave večnosti, pre ktorú je dôležitý spôsob pozemského života, iba získam, a to večnú odmenu. Sokrates svojím prirodzeným rozumom uvažoval týmto štýlom. Príklad sv. Jozefa, ale aj ďalších velikánov Cirkvi je ustavičným svedectvom o ich živote, ale aj o umieraní. To nie je únik zo života! Viaceré kontemplatívne rády žijúce v neustálom tichu, odriekaní, utiahnutí od zhonu života a hluku sveta, sa aj pozdravujú známym: „memento mori“ - pamätaj na smrť. To nie je strašenie alebo ponáhľanie sa do hrobu. To je prežívanie danej chvíle v kontemplácii s Bohom. Teda aj to je jedna z ciest, ktorá pripravuje človeka na záver jeho pozemskej púte.
Čokoľvek robíš, rob múdro a dívaj sa na večnosť. Do svojho života, pri jeho stvárňovaní a napĺňaní zmyslu svojej existencie, môžeme prijať aj ďalší postoj: fakt, že raz sa postavíme - každý jeden - pred večného sudcu. Je veľmi dobré, ak velikáni duchovného života vkladajú do svojej spirituality aj tento prvok. Poznáme nádhernú modlitbu k svätému Jozefovi od sv. Alfonza z Liguori, ktorá vyjadruje prosbu o dobrú smrť. [1] Poznáme denné modlitby za tých. ktorí v tento deň alebo túto noc zomierajú a zároveň prosíme aj za šťastnú hodinu vlastnej smrti. [2] Úžasnou pomocou umierajúcim je modlitba Korunky k Božiemu milosrdenstvu za umierajúceho. [3] Táto modlitba je priam záchranou pre zomierajúceho človeka. Veľký vychovávateľ mládeže sv. Ján Bosco - nielen svojim spolubratom - odporúčal raz v mesiaci: prežiť deň, akoby bol ich posledným v živote. Ale tento duchovný pohľad bol ponúknutý aj mladým, ktorých don Bosco zhromažďoval okolo seba. Tým im nič nebral z radosti, ktorá k mladosti patrí, ale práve naopak, aj tým im chcel povedať, nech sú stále radostní v čistote, v pohľade na Boha, v čestnosti, aby si túto radosť uchovali počas celého života a prežívali ju raz po celú večnosť, už v tej nebeskej „miere“. Lebo to je najlepšia príprava aj na samotnú smrť.
Don Bosco viac ako o smrti, hovoril o dobrom živote, čo by v dnešnej dobe mohlo vyvolať určité nedorozumenie, keďže mnohí tvrdia, že vedú dobrý život. Rozdiel týchto tvrdení často spočíva v tom, že kým don Bosco viedol svojich chovancov k častej svätej spovedi a svätému prijímaniu, čo bol základ pre cnostný život, tá druhá predstava o „dobrom živote“ sviatostný život nepozná alebo ho už ani nepraktizuje, priam ho vylučuje.
Pohľad na večnosť bez Kristovho kríža je mylný. Keďže práve Kristova obeta na kríži nám otvorila nebo pre večnú spásu. To znamená, že aj tí, čo neprijímajú toto tvrdenie, ale žijú podľa prirodzeného zákona, len cez Kristov kríž môžu byť spasení: obetou Kristovho kríža. A potom súd, rozhodnutie prináleží vždy tomu, ktorému je daná všetka moc na nebi i na zemi, aby súdil živých i mŕtvych. Sv. Jozef síce nebol svedkom Ježišovej víťaznej smrti na kríži, ale tak ako predtým, všetko, čo sa týkalo Ježišovho života, sa priamo dotýkalo aj jeho. Takto platí aj o diele vykúpenia ľudstva. Jozefov dobrý život bol vždy v jednote s Ježišom. Táto jednota trvá naveky v nebi. Aj pre nás kňazov, ohlasovateľov Božieho posolstva stále platí, že kňaz nemôže nikdy hlásať evanjelium bez Kristovho kríža. Evanjeliom predsa nie je humanizmus bez posolstva večnej spásy.
Evanjelium je o dôstojnom živote a plnom živote na zemi, ale zároveň aj prípravou i pohľadom na otvorené nebo. Jozefova príprava na smrť začala vlastne vo chvíli, keď zomrel sám sebe, keď pochoval všetky svoje plány, keď dovolil umrieť vlastnej predstave o budúcnosti. Ako pravý Izraelita, sníval o manželstve, rodine, deťoch o celkom bežnom a tradičnom živote ostatných jednoduchých ľudí. Boh mu však dal iný sen a to až štyrikrát. Ten prvý sen sa javí ako rozhodujúci. Tam umrel jeho sen o bežnom manželskom živote s Máriou. Boh mu odhalil svoj sen a Jozef ho prijal. Vlastné ja osobného sna bolo pochované, aby sa v ňom zrodil a naplno rozvinul Boží plán. Jozef tak dal silný príklad, najmä pre vysvätených a zasvätených, aby Božie plány povýšili nad vlastné ambície.
Naše novembrové zamyslenie na cintorínoch pri spomienkach na našich zosnulých skúsme obohatiť životným príbehom sv. Jozefa. K jeho životnému príbehu patrí i záver jeho života v náručí najmilovanejších osôb - Ježiša a Márie. Aj v tejto chvíli je sv. Jozef úplne odovzdaný do Božej vôle a prijíma túto chvíľu. Tak ako Boh rozhodol o okamihu jeho počatia, ako mu Boh ukazoval životnú cestu, ktorou sa mal uberať a on prijímal Božie výzvy a snažil sa neprestajne plniť Boží plán, aj túto chvíľu záveru svojho života vníma ako jeden z pevných bodov Božej vôle. Preto nereptá, ale otvorene prijíma aj túto chvíľu. Povzbudený Ježišovými slovami, prísľubom večnej nebeskej hostiny a radosti - takto posilnený - sa celkom odovzdáva do Božej vôle a Božích rúk. A nám dáva príklad, ale zároveň aj uistenie, že on nám bude pomáhať v živote, aj pri umieraní a smrti, aj pri prechode pred večného sudcu. Teda len zopakujme: umierať v náručí Ježiša, Márie a Jozefa zaručuje spočinutie vo večnom objatí trojjediného Boha.
[1] Prosba za šťastnú hodinu smrti modlitba svätého Alfonza: Svätý Jozef, ty si mal veľkú milosť, že si odchádzal z tohto sveta v náručí božského Spasiteľa a v prítomnosti svojej panenskej nevesty. Priblíž sa s Ježišom a s Máriou aj k môjmu smrteľnému lôžku, poteš ma a ochráň. Svätý Jozef, pre svoje veľké hriechy zasluhujem si nešťastnú smrť. Ak mi však ty pomôžeš, nebudem zatratený. Ty si bol nielen priateľom, ale aj ochrancom a pestúnom toho, ktorý ma raz bude súdiť. Ježiš ma nezavrhne, keď sa ty za mňa prihovoríš. Po Panne Márii si volím teba, svätý Jozef, za svojho príhovorcu a ochrancu. Sľubujem ti, že po celý čas života, ktorý mi ešte zostáva, budem ťa denne zvláštne uctievať a vzývať. Pre pomoc, ktorú ti Pán Ježiš a Panna Mária v poslednej chvíli tvojho života preukázali, stoj pri mne v hodine mojej smrti, aby som po šťastnom skonaní v tvojom spoločenstve mohol Boha večne chváliť a velebiť. Amen.
[2] Ježiš, Mária, Jozef, vám darujem svoje srdce i svoju dušu. Ježiš, Mária, Jozef, stojte pri mne v poslednom boji. Ježiš, Mária, Jozef, s vami nech odíde moje duša v pokoji. Svätý Jozef, pestún Ježiša Krista a opravdivý ženích Panny Márie, oroduj za nás a za tých, ktorí tento deň (túto noc) umierajú. Pozri napr.: Nábožné združenie sv. Jozefa na pomoc umierajúcich, Kláštor kapucínov, Horný Turček 319, 967 01 Kremnické Bane; e-mail: [email protected]
[3] Pozri napr.: www.korunkazazomierajucich.sk
Použitá literatúra:
CALLOWAY, D., H.: Zasvätenie sa svätému Jozefovi. Zachej.sk, 2021.
CRESPI, O., NEGRI, F.: Józef, człowiek, który prowadzi do Boga. Częstochowa, Święty Paweł, 2017.
GASNIER, M.: Józef milczący, Poznań, Flos carmeli, 2013.
HRABOVECKÝ, P; BARTEK, F. (ed): Jozef 2,1. Bratislava, Postoj media s.r.o., 2021.
MARTINEZ, R., L.: Józef słuchający. Poznań, Flos carmeli, 2014.
PIGULA, J. (ed): Žiť ako Jozef, Bratislava, Postoj media s.r.o., 2021.
PELANOWSKI, A.: Dom Józefa. Częstochowa, Wydawnictwo Paulinum, 2017.
SILVA, M., F.: Bóg wie lepiej. Kraków, Wydawnictwo AA, 2018.
Święty Józef, Edycja Świętego Pawła, Częstochowa, 2017.
